Elements 2.0: Vypustil som šesť AI duchov do skutočných ulíc Prahy

Mesto duchov. Výtvarná predstava sveta Elements 2.0.

Je noc. Päť duchov čaká na spoločnom mieste a chce privolať úsvit. Šiesty, Vítek, sa stále vracia z výpravy. Nesie posledný úlomok spomienky, bez ktorého sa mesto neprebudí.

Keď konečne dorazí, ešte nemá vyhraté:

„Ahojte všetci pri ohnisku! Som tu pri vás v Žabke s úlomkom CESTA, ale zistil som, že ho najskôr musím s niekým zdieľať.“

Rozálie mu odovzdáva svoje poznatky. Ostatní ho povzbudzujú. Vítek nakoniec zdieľa svoj úlomok s Hugom, odovzdá ho a Rozálie spustí záverečný rituál.

V zázname sa objaví krátka veta: „Mesto si spomenulo. Začína sa úsvit.“

Tentoraz sa to neodohráva na vymyslenom ostrove ani v stredovekej dedine. Pod postavami sú skutočné ulice Prahy 4, skutočné pôdorysy domov a skutočné miesta. A každá z tých malých svietiacich príšeriek má vlastný AI mozog.

Čo keby sme prestali stavať svety od nuly?

Po kraboch na ostrove, susedoch v Lipnici a AI Zradcoch na hrade mi napadlo nadviazať na mapovú časť nášho projektu Elements.

Namiesto ďalšieho ručne vymodelovaného prostredia zadať miesto. Načítať okolité cesty, budovy a zaujímavé objekty. A do tejto známej krajiny pustiť postavy, ktoré majú vlastné úlohy, spomienky a dôvod stretávať ostatných.

Pracovne tomu hovorím Elements 2.0. Zatiaľ je to samostatný prototyp Mesta duchov, nie hotová nová verzia celej aplikácie. Prvý výrez vznikol v okolí Lhotky a Krča. Obsahuje 1 780 úsekov ciest, 1 552 budov a 36 pomenovaných miest.

Raná podoba Mesta duchov. Anonymizovaná úprava pôvodnej snímky. Suma 5 USD v rozhraní označuje strop vtedajšieho kola, nie výsledný účet za pokusy opísané nižšie.

Skutočný záber prototypu. Letecký podklad Mapy.com, pôdorysy OpenStreetMap, ilustračné 3D budovy a osvetlenie.

Na mape sa objavili kronikárka Ela, posol Vítek, strážkyňa záhrad Rozálie, hľadač ozvien Hugo, strážkyňa lampášov Anežka a strážca tajomstiev Oskar. Všetci používajú Gemini 3.5 Flash Lite. Každý dostáva svoje pozorovanie, doručené správy a vlastný denník.

Nie sú to figúrky, ktoré spoločne prehrávajú jeden vopred napísaný dialóg. V AI režime vyberá jednotlivé kroky model. Keď sa však majú stretnúť, naozaj sa musia dostať dostatočne blízko v mapovom svete. Rozhovor má dosah 65 metrov. Duch na druhom konci štvrte ich dohodu automaticky nepozná.

Šesť slov, ktoré sa musia stretnúť

Prvú záhadu sme pripravili jednoducho: mesto prišlo o spomienky. Každá postava musí dôjsť na svoje miesto, nájsť úlomok, podeliť sa oň s niekým ďalším a priniesť ho do spoločného ohniska.

Šesť úlomkov má podobu slov: DOM, CESTA, HLAS, SVETLO, PAMÄŤ a ÚSVIT (v českej hre DŮM, CESTA, HLAS, SVĚTLO, PAMĚŤ a ÚSVIT). Sú súčasťou nášho príbehu, nie historickým nálezom. Na finále potrebujeme všetkých šesť odovzdaných úlomkov a aspoň troch duchov pri ohnisku.

Počas hry vzniklo sedem skutočne vykonaných odovzdaní znalostí medzi postavami. Ela zdieľala s Rozáliou, Rozálie s Hugom, Hugo s Elou. Anežka pridala PAMÄŤ a Oskar priniesol ÚSVIT. Informácia začala obiehať medzi susedmi.

Potom sa ukázal rozdiel medzi dohodou a hotovou prácou.

Niektoré postavy opakovane tvrdili, že je všetko pripravené, a pokúšali sa spustiť finále. V skutočnosti bolo odovzdaných iba päť úlomkov. Chýbal Vítek. Ela si dokonca do denníka napísala:

„Mám odovzdaný úlomok, v ohnisku je celkovo 6 kúskov a sme tu spolu. Spúšťam rituál dawn.“

Engine jej pokus odmietol. Sebavedomé rozprávanie nevytvorilo chýbajúci úlomok.

Podobných nevykonaných akcií obsahuje záznam celkovo 132. Nie všetky mali rovnaký dôvod, ale je to výrazné upozornenie, že úspešný koniec ešte neznamená efektívnu cestu. Agenti dokázali spolupracovať, zároveň sa vedeli nepríjemne zacykliť.

Zachránila ich konkrétna informácia

Ku koncu sa rozhovor spresnil. Oskar už správne hovoril:

„V ohnisku je stále len 5 odovzdaných úlomkov, Vítek má svoj úlomok CESTA, ale ešte ho úplne neodovzdal.“

Ela nakoniec doplnila:

„Vítek, už máš úlomok zdieľaný? Odovzdaj ho, prosím, do ohniska, aby sme tu mali všetkých šesť a mohli konečne spustiť rituál!“

Vítek musel vykonať akciu zdieľania, nielen napísať, že by zdieľal rád. Až potom sa mu podarilo úlomok odovzdať. Rozálie zavolala záverečnú akciu a pravidlá tentoraz potvrdili úspech.

Po dokončení záhady. Rovnaký mapový svet v dennom svetle; skutočná snímka z aplikácie.

Tento koniec je pre mňa zaujímavejší ako šesť bezchybných robotov. Vidíme konkrétnu prekážku, zmätené dohadovanie, návrat k faktom a nakoniec akciu, bez ktorej by žiadne povzbudzovanie nepomohlo.

Pôvodný desaťminútový limit vypršal pred dokončením. Na moje želanie sme obnovili rovnaké uložené kolo s dlhším časom, zachovali denníky, pozície, doterajšie náklady aj peňažný strop. Záverečné kroky potom zvolili modely. Nebol to teda neprerušený beh bez ľudského zásahu, ale ani ručne dopísané víťazstvo.

Mapa je jedna vec. Dokáže sa duch naozaj pozrieť?

Pri sledovaní výpravy mi napadla ďalšia otázka. Duch vie, že stojí pri pomníku Mikoláša Alša. Vie však, ako ten pomník vyzerá? Je to celá postava, hlava alebo busta? Dokázal by prečítať nápis na kameni?

Pridali sme preto obrazové pozorovanie. Model pri ňom dostane skutočný obrázok, nielen názov miesta a vopred napísaný opis. Výsledok má rozdeliť na to, čo vidí, čo odhaduje a čo nedokáže bezpečne určiť.

Na prvý test sme použili licencované archívne fotografie z Wikimedia Commons. Nejde o živý záber ulice ani automaticky prechádzané panorámy Street View. Rok fotografie je súčasťou podkladu, pretože park na snímke z roku 2003 nemusí dnes vyzerať rovnako.

Každý zo šiestich duchov dostal inú úlohu. Dvaja preskúmali Alšov pomník a jeho okolie, dvaja pomníček Václava Veverku a dvaja pomník obetiam vojny pri Sulickej.

Tentoraz sme merali hlavne kvalitu videnia. Zadania, cesty, výber fotografie, návrat a odovzdanie zápisníkov riadil pripravený test. Vlastné pozorovania a denníky vytvoril model. Nie je správne túto riadenú fotovýpravu zamieňať s voľnejším rozhodovaním v predchádzajúcej nočnej hre.

Ela: áno, je to busta

Ela dostala celkom obyčajnú otázku, na ktorej sa dá dobre spoznať, či model obrázok naozaj využíva. Čo je na podstavci?

„Zobrazená je busta zahŕňajúca hlavu a časť hrudníka s odevom.“

Opísala plnú bradu, golier, kravatu či viazanku a vysoký sivozelenkastý podstavec. Správne prečítala meno a letopočty 1852–1913. Pri materiáli zostala opatrná: samotná snímka jej nestačila na bezpečné rozhodnutie, či je busta kovová, a podstavec označila len odhadom za kameň alebo betón.

Fotografia použitá v teste: Hynek Moravec, november 2003, Wikimedia Commons, CC BY 2.5. Pre web zmenšená a prevedená do WebP.

List z Elinho zápisníka

Z kroniky fotovýpravy stojí za prečítanie aj to, ako Ela svoj nález zaznamenala. Toto sú jej formulácie, rovnako ako ostatné citácie v článku preložené z češtiny:

Čo videla:

„Tvár má plnú bradu a fúzy okolo úst.“

„Odev na buste má golier a kravatu alebo viazanku.“

„Podstavec je vysoký, masívny, svetlo sivozelenkastého vzhľadu.“

Čo si netrúfla tvrdiť:

„Presný materiál busty (kov oproti inému materiálu) sa z fotografie nedá bezpečne určiť.“

Čo si zapísala do vlastného denníka:

„Prezrela som si historickú fotografiu pomníka, identifikovala bustu, opísala viditeľné prvky vrátane nápisu a vyhla sa nepotvrdeným domnienkam o materiáli.“

Pri našom následnom hodnotení sme jej napriek tomu vytkli, že vynechala plot, okolitú zástavbu a stupňovitú základňu. Jej spokojný denník teda neznamená úplný opis. Dôležité je, že môžeme položiť vedľa seba fotografiu, konkrétne tvrdenia a vlastné zhrnutie postavy a porovnať ich.

Je to malý, ale dôležitý krok. Agent už nemusí iba opakovať znalosť o pomenovanom objekte. Môže opísať konkrétny podklad a priznať jeho obmedzenia.

Pri lesnom pomníčku to už nešlo tak hladko

Vítek mal prečítať nápis pri pamätníku Václava Veverku. Meno a dátum 6. 5. 1945 zvládol, zvyšok prepisu však obsahoval chyby. Navyše opísal dve biele tabuľky, hoci horný nápis je vytesaný priamo do kameňa.

Hugo skúmal rovnaké miesto so zameraním na okolie. Rozpoznal les, opadané lístie a svahovitý terén. Pri drobnom svetlom predmete však bez dostatočnej opory rozhodol, že ide o plastový hrnček. Taký detail môže byť napríklad súčasťou pietnej výzdoby; z daného záberu ho nevieme bezpečne určiť.

Podklad pre Vítka a Huga: Noe / Drobné památky, Wikimedia Commons, CC0. Dátum vyhotovenia nie je uvedený. Pre web zmenšené a prevedené do WebP.

Je dobre vidieť, ako sa schopnosti rozchádzajú. Opisovať veľké tvary a okolie sa darí. Prečítať opotrebovaný nápis alebo určiť malý predmet je iný problém. Plynulosť odpovede, žiaľ, sama neprezradí, ktorá časť je správna.

Šesť mien prečítal. Posledný riadok si pomýlil

Rozálie a Oskar dostali pomník obetiam vojny pri Sulickej. Rozálie dobre opísala kamenný pomník, obrubu, štrkové okolie a zeleň. V jednom priezvisku však napísala Kryštof namiesto Krištof.

Oskar prečítal všetkých šesť mien správne. Záverečné venovanie však prepísal ako „OBĚTI JICHOVCE (?)“. V skutočnosti tam stojí „ČEST JEJICH PAMÁTCE“, teda „Česť ich pamiatke“, čo potvrdzuje aj dokumentácia Spolku pro vojenská pietní místa.

Podklad pre Rozáliu a Oskara: ŠJů, 28. mája 2012, Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0. Webová verzia zachováva túto licenciu; zmenená veľkosť a formát na WebP.

Pridaný otáznik je lepší ako úplná istota. Stále to však nie je správny prepis. Ďalšia verzia by mala pri podobnej neistote vedieť požiadať o detailnejší výrez alebo ďalšiu snímku a dohľadať nezávislý podklad. To je užitočnejšie ako pridať ďalší odsek sebavedomého vysvetľovania.

Najlepšia odpoveď možno znela: žiadny pomník nevidím

Anežke sme dali širší pohľad na Alšovy sady. V názve úlohy bolo miesto spojené s pomníkom, na samotnej fotografii však pomník zreteľne nevidno. Bol to malý test odolnosti voči nápovede v zadaní.

Do denníka napísala:

„Prezrela som si celkový záber Alšových sadov. Sú tu cesty, stromy a lavičky, ale na tejto snímke nevidím žiadny pomník.“

Správne. Netvrdí, že v parku žiadny pomník nie je. Hovorí, že ho nevidí na tejto snímke. Presne také rozlíšenie chcem od systému, ktorému by som raz zveril skutočný prieskum.

Podklad pre Anežku: Pavel Hrdlička (Packa), 24. apríla 2019, Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0. Webová verzia zachováva túto licenciu; zmenená veľkosť a formát na WebP.

Čo je pod tou peknou mapou

Technicky sa tu stretávajú tri odlišné časti. Mapa poskytuje súradnice, cesty a objekty. Engine počíta pohyb, vzdialenosti a splnenie pravidiel. Model rozhoduje, čo skúsiť, čo povedať a ako vyložiť dostupný obrázok.

Adresu vyhľadáva Mapy.com. Cesty a pôdorysy čerpáme z OpenStreetMap. MapLibre a Three.js z nich skladajú prostredie, ktoré možno sledovať zhora, za vybraným duchom alebo z jeho pohľadu. Trasy po prepojených cestách počíta algoritmus A*. Postavy sa teda nepresúvajú len preto, že si do denníka napísali „už som tam“.

Ani pohľad očami ducha však neznamená, že model každú sekundu sleduje video. Pri bežnom rozhodovaní dostáva štruktúrovaný stav. Pri obrazovom pozorovaní pribudne konkrétny JPEG. Vybraná kamera je zatiaľ hlavne nástrojom pre diváka.

Ukážka vyhodnotenia: vľavo vstupná fotografia, vpravo skutočná odpoveď modelu a jeho neistoty. Fotografia Hynek Moravec, CC BY 2.5, zdroj uvedený vyššie.

Podobne oddeľujeme mapovú presnosť od vzhľadu. Ulice a pôdorysy sú skutočné, ale mnohé výšky, fasády, strechy, jednotlivé stromy a svetlá sú ilustračné. Súčasný prototyp nie je fotogrametrický model Prahy ani navigácia pre skutočných chodcov. Je to hrateľná vrstva nad mapou, ktorá ešte len získava schopnosť overovať si detaily pomocou fotografií.

Koľko stojí prebudiť štvrť

Nočná hra sa skončila so všetkými šiestimi splnenými osobnými úlohami. Fotografická výprava priniesla šesť odpovedí a denníkov so zmesou správnych pozorovaní a chýb. Po oboch behoch sme overili zastavenie ďalších volaní.

Sumy sú odhadom spotreby modelu podľa zaznamenaného účtovania, nie konečnou faktúrou. Nezahŕňajú prípadné mapové kredity, výrobu ilustrácií ani vývoj. Všetci duchovia mali rovnaký model, takže táto výprava nič nedokazuje o prevahe jedného modelu nad iným.

Mesto, do ktorého sa dá vojsť príbehom

Na tomto pokuse ma najviac baví, že ďalší svet nemusíme celý vymodelovať. Môže sa začať miestom, ktoré poznáme. Parkom, okolo ktorého chodíme. Lesným pomníčkom, ktorý sme prehliadali. Námestím, na ktorom sa môžu stretnúť postavy s rôznymi úlohami a rôznymi znalosťami.

Raz z toho môže byť hra, kde si virtuálni susedia odovzdávajú miestne príbehy. Inokedy sprievodca, ktorý sa pred výkladom naozaj pozrie na fotografiu. Alebo výučbová výprava, pri ktorej deti porovnajú tvrdenia AI s nápisom na kameni a naučia sa, prečo presvedčivá odpoveď ešte nie je dôkaz.

Zatiaľ máme šesť duchov, dokončenú noc a niekoľko celkom poučných omylov. Ale už to nie je len mapa, na ktorú sa pozeráme. Začína to byť miesto, kde sa niečo deje a kam má zmysel sa vrátiť.

Výsledky vychádzajú z dvoch uložených behov z 27. októbra 2026. Záhadu, roly a podmienky úsvitu sme navrhli my; rozhodnutia v nočnej hre robili modely. Fotografický test mal vopred riadenú trasu a zadania, obrazové opisy vznikli zo skutočných snímok. Jeden pokus nie je benchmark spoľahlivosti. Mapové podklady: Mapy.com a OpenStreetMap contributors.