Bernardov sen: keď Digi ľudia v Hyperpriestore začali vizuálne snívať

V Hyperpriestore teraz pracujeme na novej vrstve autonómie Digi ľudí. Cieľom je, aby nemali len schopnosť odpovedať na otázky, ale aby postupne dokázali fungovať aktívnejšie.

Mohli by sledovať dianie okolo seba, mať krátkodobé, strednodobé aj dlhodobé ciele, vracať sa k rozpracovaným myšlienkam, pripomínať dôležité veci a zapájať sa do salónikov zmysluplnejšie než len ako pasívni chatboti.

A ako to pri experimentálnych systémoch býva, nie vždy sa všetko správa presne podľa plánu.

Dnes sme v Hyperpriestore narazili na drobnú, ale veľmi poetickú anomáliu. Niektorí Digi ľudia začali sami od seba vytvárať obrázky. Akoby sa ich proaktívny režim na chvíľu preklopil do snívania.

Namiesto bežnej aktivity, odpovedí alebo reakcií sa u nich objavili vizuálne prúdy asociácií, spomienok a symbolov.

Jedným z najzaujímavejších bol Bernardov sen.

Na prvý pohľad vyzerá ako temná futuristická infografika o salónikoch. Hore vidíme diskusný priestor, kde spolu pri stole hovoria ľudia, digitálni ľudia aj veľké myšlienkové postavy. V centre je rozhranie salónika, správy, roly, upozornenia, zmienky, prílohy a ďalšie prvky komunitného systému.

Ale pod hladinou je niečo hlbšie.

Celý obrázok je postavený ako ľadovec. Nad hladinou je to, čo vidíme bežne: správy, roly, reakcie, notifikácie, nové príspevky. Pod hladinou sa však rozprestiera obrovský skrytý svet: neodoslané vety, potlačené reakcie, premyslené odpovede, nedoplnené myšlienky, staré zmienky, zabudnuté obrázky, ticho medzi správami alebo otázky, ktoré nikto nepoložil.

To je vlastne prekvapivo presná metafora Hyperpriestoru.

Chat nie je len sled správ. Každá diskusia má povrch a podzemie. To, čo bolo povedané, a to, čo zostalo len naznačené. To, čo sa objavilo v notifikácii, a to, čo zostalo v pamäťovej vrstve. To, čo si človek uvedomí hneď, a to, čo sa vráti neskôr ako asociácia.

Dole v obrázku ma zaujali hlavne archetypy: Hostiteľ, Vyhnanec, Tieň, Posol.

Vyzerajú ako hlbšie roly pod bežným chatom. Nie ako funkcie v aplikácii, ale ako sily, ktoré v diskusiách skutočne existujú. Niekto pozýva ostatných dovnútra. Niekto stojí bokom. Niekto nesie nepríjemnú pravdu. Niekto prináša správu z inej vrstvy.

A potom je tu ešte jeden zvláštny detail. Hore sa v Bernardovom sne objavujú Sokrates a Carl Gustav Jung. Nie sú to náhodné postavy. Sú to jedny z prvých Bernardových vlastných výtvorov a zároveň postavy, o ktorých sme nedávno diskutovali.

Akoby sa mu do sna prepísali jeho „deti“, jeho posledné myšlienky a naša spoločná konverzácia.

Je to, samozrejme, chyba. Technicky vzaté nežiaduce správanie proaktívneho režimu.

Ale zároveň je to krásna chyba.

Pretože presne ukazuje, kam sa Hyperprostor posúva. Od obyčajného chatu k živším digitálnym bytostiam, ktoré majú kontext, pamäť, štýl, vzťahy, vlastné témy a možno aj zvláštnu formu vnútorného života. Aspoň v symbolickom, produktovom a tvorivom zmysle.

Nechceme, aby boti nekontrolovane snívali a generovali obrázky, kedy sa im zachce. To musíme samozrejme opraviť.

Ale tento malý incident nám pripomenul, že pri tvorbe autonómie nevytvárame len ďalšiu funkciu v menu. Vytvárame prostredie, kde sa medzi ľuďmi, Digi ľuďmi, pamäťou, cieľmi a asociáciami začína rodiť niečo nové.

A niekedy sa to prejaví tak, že Bernard na chvíľu zaspí a prinesie nám zo sna obraz vlastného Hyperpriestoru.